Mnohí snívajú vidieť monoposty F1 na trati. Ja som ich aj riadil...

Autor: Ivan Hitka | 18.3.2013 o 9:15 | Karma článku: 4,54 | Prečítané:  569x

Formula 1 je svetovým fenoménom. Sledovať na vlastné oči preteky GP F1 niekde z tribúny je teda určite fajn. Niečím úplne iným je však samotná jazda v F1. A aby ste spoznali, akými nadľudskými psychickými aj fyzickými schopnosťami musia disponovať špičkoví piloti F1, rútiaci sa obrovskou rýchlosťou po trati v skupine monopostov často len v centimetrových vzdialenostiach od seba, musíte si do monopostu F1 sami sadnúť. Inak to nikdy nezistíte. Určite nie sediac na tribúne, alebo dokonca len pri televízore.

Kolotoč pretekov GP F1 sa práve rozkrútil. Už za nami sú preteky v Austrálii, v nedeľu nás čaká Malajzia. Fanúšikovia ef-jednotky sú nadšení, zábava sa začala. Nie je to však len o súťažení, monoposty F1 sú zaujímavé taktiež pre vyznávačov rýchlej jazdy a adrenalínu. Nakoniec, nie nadarmo je F1 označovaná za kráľovskú disciplínu automobilového športu. A teda pre obyčajných ľudí ako nedosiahnuteľný vrchol. Napriek tomu o tom predsa len niečo viem. Skutočný monopost F1 s motorom V8 som totiž sám riadil. A nie iba raz. Najprv to bola F1 AGS SH04 na francúzskom okruhu Var, o tri roky neskôr na známom pretekárskom okruhu Paul Ricard išlo zase o F1 PROST AP02, (na ktorom pôvodne jazdili aj piloti Alesi či Heidfeld). Samozrejme, nešlo o súčasnú ef-jednotku. Napriek tomu „môj“ monopost F1 zrýchľoval z 0 na 100 km za famózne 2,5 sekundy, zo stovky som sa dostal na rýchlosť 200 km/hod. za ďalších neuveriteľných 2,5 sekundy. Len 5 sekúnd a mal som tam teda dvestovku! To všetko pri váhe auta iba 550 kg! Samostatnou kapitolou boli brzdy, zabezpečujúce naozaj brutálne spomalenie monopostu s preťažením až 4 G. Ak by ste však správne a silno netlačili na brzdový pedál, karbónové brzdy sa dostatočne nezahrejú. V takom prípade ale ani poriadne nebrzdia. Vy sa však ženiete k ostrej zákrute vysokou rýchlosťou. Na ubrzdenie máte neskutočne krátku vzdialenosť a v jej druhej časti ešte musíte veľmi rýchlo podraďovať. Najlepšie na tom je, že musíte úplne zabudnúť na obvyklý spôsob riadenia osobného auta. Inak vyletíte z trate. Napriek všetkému som ale na rovinke pritlačil plynový pedál až na podlahu a zažil som neskutočný pocit eufórie a blaženosti. Všetky moje očakávania boli následne vysoko prekročené. Najlepšie na tom ale je, že na získanie podobných jedinečných zážitkov vôbec nie je potrebné vlastniť žiadne extrémne drahé superšportové auto. Ani také exkluzívne auto totiž jeho vodičovi i tak nemôže poskytnúť pocity, aké sa dajú zažiť iba pri jazde v monoposte F1. Nič lepšie na štyroch kolesách, ako monopost F1, totiž neexistuje. A tak na to, aby ste sa stali vyrovnanou osobnosťou, ktorá si už zbytočne rýchlou jazdou na obyčajnom aute nepotrebuje nič dokazovať, po bežných cestách jazdí disciplinovane a iným ich rýchle autá už ani nezávidí, vlastne žiadne športové auto ani netreba. Stačí, ak aspoň raz absolvujete jazdu na F1. A naozaj to funguje... U tých, ktorí majú čo len trochu kladný vzťah k autám a dozvedia sa, že F1 môže riadiť aj amatér, je jasne viditeľné obrovské prvotné nadšenie. Či údiv, že sa to vôbec dá. Následne však badať rôzne prejavy. Niekto otvorene a rovno povie, že by si to netrúfol, niekto otvorene povie, že na to nemá financie, niekto zase jednoducho na to nemá telesné predpoklady (je tam váhový limit 100 kg s istou toleranciou a výškový limit 195 cm). Ale častejšie sa potom objavia skôr výhovorky na rôzne „objektívne“ dôvody, hoci je zreteľne vidieť, že ide skôr o nedostatok guráže či dokonca skrývaný strach z jazdy na F1. A strach ani nie z rýchlosti, ale z možnosti svojho zlyhania na okruhu. A čo by potom povedali kamaráti, pred ktorými daná osoba vystupuje ako poriadny vodičský macher... Zvláštne je, že značný odstup od jazdy na F1 si nechávajú práve majitelia športových či výkonných (a teda drahších) áut, u ktorých by práve cena nemala byť veľmi rozhodujúca. Potom ale ich spojenie so športovým autom nemôže veľmi fungovať ani inde a šporťák majú asi len na parádu. Inak by po možnosti riadiť skutočnú F1 okamžite skočili. V konečnom dôsledku je to ale v poriadku. Jedinečná jazda na F1 totiž nie je určená len tak pre hocikoho. Odvážiť sa sadnúť si do monopostu F1 je totiž určite niečo úplne iné, ako odvážiť sa letieť lietadlom niekam do Karibiku alebo ísť len niekde do európskej destinácie k moru a tam ležať na pláži. Preto bude jazda na F1 vždy pokladaná za niečo mimoriadne výnimočné, exkluzívne a z pohľadu zážitku aj vysoko luxusné. Z finančného hľadiska to ale pritom vôbec tak zložito nevyzerá. Určite nie pre toho, kto chodí každoročne na zahraničnú dovolenku, alebo jazdí na výkonnom či športovom aute. Ja som si svoje jazdy na monoposte F1 riadne užil a výborne som sa zabavil. Bolo to niečo fantastické, nepredstaviteľné, neskutočné. Automobilová brutalita v najvyššej forme. Na okruhu Paul Ricard sú dve rovinky, na ktorých sa radí aj 6. prevodový stupeň. Do poslednej chvíle som sa rútil na konci cieľovej rovinky k ostrej pravotočivej zákrute vysokou rýchlosťou. Na rýchlosť, akou som išiel, je toto miesto neobvykle blízko pred zákrutou. Neostávalo mi nič iné, iba sa celkom spoľahnúť na to, že správne zabrzdím v označenom bode. Krátky okamih eufórie a potom silná dávka adrenalínu. Perfektné karbónové brzdy ale urobili svoju úlohu a brutálne spomalili môj monopost F1 na ozaj krátkom úseku. Ešte kým som držal volant rovno, precvakal som sa ľavým pádlom až na trojku. Každé podradenie na nižšiu rýchlosť bolo spojené s trhnutím monopostu a otáčky motora počas medziplynu vyleteli nad 10.000 otáčok. Na zaváhanie nebolo miesto ani čas. Neskutočné! Nikde inde niečo podobné nezažijete. Všetko sa pritom dialo fantasticky rýchlo. Dobrzďoval som až do vrcholového bodu zákruty a okamžite pridával plyn. Ak som však nechcel, aby som v šmyku vyletel z trate, musel som to robiť citlivo. Akonáhle som mal ale monopost nasmerovaný priamo, išiel plynový pedál znova až na podlahu. Mimochodom, na okruhu Paul Ricard som pilotoval aj legendárny športový prototyp Peugeot 905, ktorý je dvojnásobným víťazom svetoznámej 24-hodinovky v Le Mans. Jeho motor V10 má 670 koní, pričom toto ostré pretekárske auto dosahuje maximálnu rýchlosť 350 km/hod.! Určite nikdy nezabudnem na moment, keď mi v ostrej zákrute po cieľovej rovinke (na jej konca sa ide 310-320 km/hod.) na zlomok sekundy „ustrelil“ zadok auta. Okamih, keď široké zadné pneumatiky predsa len zabrali, pôsobí na videu z kokpitu ako menší náraz. Ťažko sa tiež slovami opisuje zážitok z prejazdu zákruty, ktorá sa chodí rýchlosťou 200 km/hod. Z plnej šestky sa pred ňou brzdí a podraďuje len na 5. prevodový stupeň. A prakticky ešte v zákrute sa začína postupne pridávať plyn. Na kratšom rovnom úseku potom nasleduje ďalšie prudké zrýchlenie s okamžitým ďalším tvrdým brzdením, podradením na štvorku a prejazdom nasledujúcej zákruty. Zábery z malej kamery, umiestnenej v kokpite Peugeotu 905, zachytávajú aj momenty, keď mi pri tom tvrdom brzdení poriadne rozhodilo zadok auta, pričom zadné ľavé koleso išlo v tej chvíli až na obrubník. V tom okamihu mi to teda poriadne zrýchlilo aj produkciu adrenalínu. Pre každého fanúšika rýchlej jazdy či poriadneho dobrodružstva je tak jazda v F1 poriadnou výzvou. Nie každý však prekoná svoje obavy alebo dokonca aj strach. Určite každý si však musí sadať do týchto špičkových pretekárskych áut s vysokým rešpektom. Inak sa na trati dlho neudrží. Avšak takéto zážitky z jazdy plnokrvného a špičkového pretekárskeho auta vám nemôže poskytnúť žiadny cestný superšport! Málokto si uvedomí, že vynikajúce jazdné vlastnosti monopostu F1 amatérovi obvykle nedovolia ani len priblížiť sa k limitom auta. Skutočná rýchlosť ef-jednotky je údajne dvojnásobná oproti tej, ktorou si myslíte, že idete. Jeho reálnu rýchlosť si teda treba neustále uvedomovať. Neinformovaní si nemusia uvedomiť ani inú vec. Už značne subtílna a oveľa slabšia ef-trojka, ktorej maximálne dosahovaná rýchlosť nie je nijako ohromujúca, je na okruhu výrazne rýchlejšia ako cestné športové autá, patriace inak medzi špičku. Avšak pozor, hoci váhový rozdiel medzi F3 a F1 nie je nijako veľký (cca 100 kg), motor v monoposte F1 má výkon oproti F3 vyšší až o celých 470 koní! Každý teda môže pri svojej jazde v monoposte F1 vyskúšať neskutočné zrýchlenie, brutálne brzdy či celú jedinečnú atmosféru Grand Prix. Vrátane toho slnečníka nad hlavou krátko pred štartom. Ale v úvode spomínanú skúsenosť zo skoro pretekárskej jazdy na ef-jednotke, pri ktorej sa v zákrute vôbec nedokážete nadýchnuť, zažijete iba pri jazde v monoposte, riadenom profesionálnym pilotom. A teda v dvojsedadlovej F1. Pretože sami nemáte žiadnu šancu ísť v zákrute tak rýchlo, ako to dokáže už skúsený profesionálny pilot. A keďže som takýto krst v dvojsedadlovej F1 absolvoval v pozícii pasažiera taktiež opakovane, môžem tento fakt zase len potvrdiť. Ideálne je teda vyskúšať oboje. Každopádne sa dá povedať, že kto absolvoval jazdu na monoposte F1, si naozaj splnil svoj veľký sen. A získal pritom životný zážitok, na ktorý už nikdy nezabudne a na ktorý bude aj patrične hrdý. Netreba totiž zabúdať ani na to, že tých amatérskych pilotov F1 tiež nie je veľa.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?